SMÚTOČNÉ OZNÁMENIE
|
Sme tu len chvíľu, potom ako dážď vsiakneme do zeme. Vrátime jej požičanú krásu hlboké basy bazám a životu zvonenie.
Sme tu len chvíľu, krátky výdych boží. Všetko sme mali- lásku i zášť. Nežaluj vetru, nepovie ti, kam svoje prázdne mechy zloží. Jazero nepožičia mokrý plášť.
Sme tu len chvíľu, potom steblá trávy dokončia za nás tichý otčenáš. |
S hlbokým zármutkom oznamujeme, že dňa 7.5.2012 zomrel náš priateľ, dlhoročný kolega, bibliograf knižnice, básnik a publicista Mgr. Ondrej Čiliak. Všetci, kto ste ho poznali, milovali jeho krásne verše, venujte mu tichú spomienku. My knihovníci Hornonitrianskej knižnice v Prievidzi si ho budeme navždy pamätať ako dobrého kolegu, veselého a vnímavého priateľa vždy ochotného pomôcť, autora krásnych veršov, ktoré zneli pri každej slávnostnej chvíli v knižnici. Jeho song pre knihovníčku sa stal našim povzbudením, sprevádzal jubileá knihovníčok i knižnice.
Posledná rozlúčka s Ondrejom Čiliakom bude dňa 11. mája 2012 o 15,00 hodine v Dome smútku v Prievidzi.
|
Snivý song pre knihovníčku
|
|
|
Akosi sa to otočilo, rozdali vavrínové vence. Za obzor stratili sa plieskajúce roky.
Z čerešní zostali len kôstky, hanblivý pohľad suchý ako dych tvojich dlaní, starnúca slečna, každý deň roznesený stovkou kníh do inej krajiny lotosových listov.
Každá z kníh pozná tvoje prsty, vášnivé letokruhy, pohľady, |
horiace orechovým leskom, keď si sa domov vracala, ako sa z rozbehnutých osnov do husieľ vracia čistý tón.
A po večeri rozbúrené ticho. V tom tichu ako odmietnutie straší ťa v hlave jeden song pre čiesi osamelé ruky, ktorý si chcela zaspievať.
Možno už zajtra. |
|
|
Ondrej Čiliak |
