Zoznámte sa... s Dionýzom Ignácom Kubíkom
Dionýz Ignác Kubík prišiel na svet 23. júla 1749 v Nitre. V rodnom meste vychodil aj základnú školu a vo vzdelávaní ďalej pokračoval na mnohých piaristických stredných školách, jednou z nich bola i tá naša prievidzská. Okrem toho, že počas štúdia precestoval veľký kus Slovenska, jeho kroky na nejaký čas viedli aj do maďarského mesta Vespréme.
Po ukončení štúdia sa z neho stal kňaz a oficiálny príslušník piaristickej rehole. Popri tom sa vydal i na pedagogickú dráhu. Ako profesor niekoľko rokov pôsobil na štiavnickom piaristickom gymnáziu, na ktorom svojho času aj on sám študoval. Kvôli naštrbenému zdraviu sa však napokon učenia musel úplne vzdať. Trápila ho ťažká srdcová choroba a reuma. Následne pôsobil v niekoľkých slovenských kláštoroch, v Brezne, Trenčíne a Sabinove. Na sklonku života, v roku 1800, sa utiahol do Prievidze. V miestnom piaristickom kláštore dožil svoj život ako mních a napokon tu aj 17. septembra 1811, vo veku 62 rokov, skonal. V minulom roku sme si pripomenuli už 210. výročie jeho úmrtia.
zdroj: kniha "Prievidza na starýxh pohľadniciach"
V súčasnosti je pre mnohých meno Dionýza Ignáca Kubíka neznáme, i keď je po ňom pomenovaná jedna z ulíc na prievidzskom sídlisku Píly. Na význam tejto slovenskej osobnosti, a to najmä v literárnej oblasti, by sa však zabúdať nemalo.
Prínos Dionýza Ignáca Kubíka v oblasti slovenskej literatúry je značný. Bol známy najmä ako zberateľ básní a piesní, či už išlo o slovenské alebo latinské diela. Zo zozbieraných básni následne zostavil 3 rukopisné zborníky a spevníky. Dodnes sa z nich zachovali len dva, jeden slovenský a druhý latinský.
Prvým, na ktorý sa stručne zameriame je zborník „Cantiones slavonicae“, čo v preklade znamená „Slovenské piesne“. Tento zborník bol zostavený v roku 1791 a v súčasnosti je najúplnejším spoločenským spevníkom uchovaným z 18. storočia. Celkovo obsahuje 241 básní a piesní, z ktorých mnohé sú v rôznych slovenských nárečiach, dokonca sa v ňom nájde i zopár českých či poľských diel. Témy básni sú skôr humorného rázu, než toho vážneho. Najväčšie zastúpenie v ňom majú žartovné, ironické, až satirické piesne, niektoré z nich dokonca i s erotickým podtónom.
Za najvýznamnejšie dielo z celého zborníka je považovaná báseň „Panny“. Tá znázorňuje príhody čachtickej hradnej pani Alžbety Báthory. Napísal ju sám Dionýz v roku 1772 počas jeho pobytu na hrade Beckov. Inšpiráciou na napísanie tejto básne vraj bola jeho exkurzia po tmavých hradných pivniciach a žalároch, z ktorých bola cítiť smrť. Svoje hrôzostrašné pocity vzbudené týmto miestom teda preniesol na papier a v 42 strofách ich spojil s krvavou grófkou. Kubíkove spracovanie tejto básne je epické, faktografické a pomerne objektívne. Nakoľko však bolo toto dielo historicky správne a presné sa už dnes nedozvieme, keďže Kubík nemal všetky informácie o grófkinom živote. Báseň bola napísaná len na základe vtedajších legiend, dohadov a klebiet prostého ľudu.
V druhom zachovanom latinskom spevníku „Libellus cantionum“, v preklade „Knižočka piesní“ z roku 1759, Dionýz Ignác Kubík naďalej zostáva verný humorným témam. Jeho obsahom sú teda najmä príležitostné básne, ale nájdeme tu i zbojnícke, študentské, či dokonca pijanské piesne.
Oba Kubíkove rukopisy sú dodnes uchované a uložené v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine. Rovnako ako mnohé iné spevníky, aj tie jeho sú dôležitou súčasťou dokumentácie a výskumu slovenskej kultúry 18. storočia.
zdroj: Hornonitrianska knižnica
Okrem zberateľstva sa venoval i autorskej tvorbe. Išlo teda o písanie vlastnej poézie, ako sme spomenuli i pri básni „Panny“, ale aj o skladanie latinských divadelných hier. Bol úspešným autorom barokových tragédii i komédii, ktoré mali zväčša náboženský, alegorický alebo idylický obsah.
Viac o významných osobnostiach, ktorých cesta viedla aj cez náš región, sa dozviete na úseku regionálnej literatúry našej knižnice.
zdroj: Hornonitrianska knižnica
