Adventný špeciál I.

Tradičné zvyky sa nám uchovali najmä zo spomienok našich starých a prastarých rodičov. O mnohých im rozprávali ešte ich starí a prastarí rodičia. Viac o našej dávnej kultúre sa však dozvedáme aj vďaka tvrdej práci historikov a etnológov, ktorí sa skúmaniu ľudových tradícii nadšene venujú dlhé roky. Zvyky a tradície sa región od regiónu a obec od obce líšia, no i tak sa všetky vezú na pleciach mágie, viery a ľudskej fantázie. Rozličné zvyky a povery sa vyskytujú počas celého roku, najviac ich však poznáme zo sviatočných období. S blížiacimi Vianocami vám chceme priblížiť práve regionálne tradície z tohto sviatočného zimného obdobia.

Zima chodí ruka v ruke s adventom.

Dávna história adventu siaha až do 4. storočia. Do roku 992 trval 8 týždňov, no to sa časom zmenilo a dnes ho poznáme už ako 4-týždňové obdobie. Adventný čas sa teda začína 4 nedele pred Štedrým dňom. Prvou adventnou nedeľou je vždy tá, ktorá je najbližšia k poslednému novembrovému dňu.

Najznámejším objektom adventu je adventný veniec so štyrmi sviečkami. Každá z nich symbolizuje jednu z adventných nedieľ a majú dokonca i svoje mená. Prvá sa nazýva Nádej a podľa starých zvykov by ju mal zapáliť najmladší člen rodiny. Druhou je Mier a tú zas zapaľuje najstaršie dieťa. Tretia sviečka symbolizuje Priateľstvo, tú zapaľuje matka. Posledná štvrtá sviečka je Láska a zapaľuje ju otec. V minulosti sme našli v strede venca i piatu sviečku. Bola zasvätená Kristovi a zapaľovala sa na Štedrý večer. Všetky sviečky boli sfarbené do fialovej, ktorá je liturgickou farbou adventu.

Adventný čas bol časom najmä duchovným, v ktorom sa celý svet stíšil, život spomalil a rodinné puto upevnilo . Dominantou tohto obdobia bol zimný slnovrat, ktorý pripadá na 22. december. Slnovrat bol symbolom znovuzrodenia slnka a počiatku novej etapy života. Oslavy, zábavy a hody na jeho počesť sa začínali už na jeseň. K adventnému času patrili aj každoročné zabíjačky. Predvianočná zabíjačka bola symbolom hojnosti a zásoby z nej sa neraz využili aj počas vianočných sviatkov.

V novembri sa už pomaličky blížil sviatočný čas, utíchala práca na poli a ľudia prichádzali domov z cudziny. Menej pracovných povinností a skorý súmrak nabádali k rodinným stretnutiam, tanečným a spoločenským zábavám. Rodina sa zišla na Katarínu, aby advent už mohli tráviť všetci spolu v úzkom kruhu.

Na Katarínu boli povolené posledné tanečné zábavy, preto aj dostali tradičný názov „katarínske“. Po začatí adventu sa už takto zabávať nemohlo. Platil zákaz všetkých zábav i svadieb.

„Na svätú Katarínu schovajme sa pod perinu.“

(25. november)

S Katarínou však neprišiel len zákaz zabávania, ale aj silná magická moc. Išlo najmä o moc zlých síl a zákerných stríg. Toto obdobie preto nazývali „Stridžie dni“ a trvalo až do 13. decembra, dňa sv. Lucie.

Povery o desivých čarovných bytostiach strašili ľudí od nepamäti, či už išlo o vodníkov, svetlonosov alebo iných hrozivých tvorov. Najviac povier i v našej oblasti sa viaže práve na prefíkané strigy, ktoré vedeli spraviť ľudom zo života peklo. Dokázali napríklad rozbíjať riad, kradnúť kravám mlieko, dokonca aj ublížiť človeku. Zachovali sa teda tradície, ktoré mali predchádzať takýmto nešťastiam. Jedným z nich bolo i pravidlo, že od Kataríny až po Nový rok nemohla do domu nikdy vkročiť žena ako prvá.

„Keď na Ondreja sneží, sneh si dlho poleží.“

(30. november)

Tento deň bol známy driapačkami. Všetky ženy z dediny sa zvykli stretnúť v jednom dome, kde driapali perie alebo vykonávali rôzne iné ručné práce. Nadriapané perie bolo súčasťou nevestinho vena, v podobe duchien, perín a vankúšov. Pri driapačkách sa ženy rozprávali, klebetili a hovorili si strašidelné príbehy. Vymysleným poverám často aj uverili a celou cestou domov, po tmavých uliciach, ich sprevádzal veľký strach.

V Nedožeroch-Brezanoch bolo počas driapačiek typické varenie ich tradičnej melencovej polievky. Obyvateľov tejto obce preto nazývali „melenčiari“. Polievku robili len z vody, zemiakov, zápražky a slaniny. Dnes sa do nej pridáva i zelenina, hríby a údeniny.

Svätoondrejská noc bola plná ľúbostnej mágie a veštenia mladých zamilovaných dievčat. Veštbám verili najmä preto, že sv. Ondrej bol považovaný za patróna neviest. Bolo mnoho spôsobov ako zistiť meno, povolanie, či iný poznávací znak nastávajúceho manžela. Lásku svojho vyvoleného si chceli dievčatá pričarovať aj zasievaním ľanových semienok.

Typickým bolo napríklad trasenie plotov. Popri tom dievča recitovalo krátku básničku: „Plote, plote trasiem ťa, svätý Ondrej prosím ťa, povedz mi ty jedno slovo, či do roka vydám sa.“ Následne potichu čakala odkiaľ bude počuť psí štekot, odtiaľ bude pochádzať jej ženích. Koľkokrát pes zabrechal, toľko rokov si ešte dievčina počká na vydaj.

Ďalším spôsobom typickým pre hornú Nitru bolo varenie knedličiek či halušiek. V každom kúsku cesta bola schovaná ceduľka s chlapčenským menom a dievčatá verili, že prvá knedlička čo im v hrnci vypláva na povrch, im povie meno nastávajúceho. Na zaručenie úspešnosti tejto veštby však malo byť všetko na varenie knedličiek ukradnuté, drevo, voda, múka, vajíčko, hrniec aj varecha.

Zvedavé dievčatá chceli vedieť o svojich nastávajúcich čo najviac. Po vyveštení mena budúceho manžela bolo dôležité zistiť i jeho povolanie. To sa dalo pomocou ďalšej ľudovej tradície odlievania olova cez kľúč. Trochu roztaveného olova si cez malú dierku v kľúči liali do studenej vody. Pri tom dievčina hovorila: „Ondreju, Ondreju, olovo ti leju. Daj mi znati, akého muža budem mati.“ Stuhnuté olovo potom napovedalo ženíchovmu povolaniu. Na rozlúštenie nerovnomerných tvarov bolo treba veľa fantázie. Ak však dievčina už nejakú nápovedu zbadala, musela si k nej domyslieť tú najpravdepodobnejšiu profesiu. Ak videla napríklad kruh, jej nastávajúci môže byť mlynárom, ak videla podkovu, tak bude kováčom. Olovo sa v niektorých prípadoch dalo použiť i na vyveštenie osudu rodiny, ako sa im bude v ďalšom roku dariť.

Chlapcov sa ľúbostné veštenie až tak netýkalo. Na Ondreja sa ale podujali povyháňať z domov zlé čarovné sily pomocou oceľových reťazí, ktorými poriadne pobúchali na každé dvere. 

„Svätá Barbora ťahá sane do dvora.“

(4. december)

Mágia lásky pokračovala i na Barboru. Dievčatá si odlomili halúzky čerešne a každý deň ich polievali vodou z potoku, ktorú si priniesli vo vlastných ústach. Tá, ktorej halúzka do štedrého večera vykvitla, sa mala do roka vydať.

Viac o tradičných zvykoch hornonitrianskych obcí nájdete v mnohých monografiách na regionálnom oddelení našej knižnice. 

zdroj: Hornonitrianska knižnica