Adventný špeciál II.
V stredoveku sa cirkevný rok začínal Veľkou nocou alebo Vianocami, no napokon sa jeho oficiálny začiatok ustálil na prelom novembra a decembra, teda na príchod adventu. Pre veriacich bolo a aj je toto obdobie posvätné. Je venované praktickým prípravám na Vianoce, ale i uctievaniu duchovných hodnôt. Aj preto ľudia trávili veľa času v kostoloch. Už o šiestej ráno sa chodilo na ranné omše „roráty“, na ktoré sa dedinčania za mrazivého úsvitu brodili cez snehové záľahy. V čase adventu sa jedna zo sobôt nazývala „odpustková“. Všetci veriaci prišli do kostola na spoveď, veľakrát ich bolo toľko, že na výpomoc prichádzali i kňazi z okolitých obcí.
Biblické príbehy si ľudia približovali aj pomocou betlehemských hier. Po dedine chodili tzv. „Betlehemci“, niekoľkí chlapci, ktorí predstavovali biblické postavy. Nosili so sebou drevený betlehem a popritom spievali koledy a náboženské piesne, za čo dostávali od dedinčanov koláče a drobné mince. Betlehemské hry pochádzali už zo stredoveku a uchovali sa až do 50. rokov 20. storočia. Rokmi viac a viac nadobúdali podobu ľudového divadla, začali sa v nich objavovať aj svetské postavy, ako napríklad pastieri. Vianočné predstavenia si mnohokrát nacvičil i učiteľ so svojimi žiakmi.
Ďalšou úlohou miestneho učiteľa či kňaza bolo i pečenie oblátok. Spolu so žiakmi vyzbierali ingrediencie, upiekli oblátky a s koledou na perách ich rozdávali všetkým rodinám v dedine. To bolo však zvykom len od druhej polovice 19. storočia. Dovtedy si rodiny popri usilovných prípravách na Vianoce piekli oblátky sami, poprípade obdarili svojich susedov.
Aj na vianočné oblátky sa viažu povery. Ľudia napríklad verili, že keď jednu vhodia do svojej studne, voda v nej bude stále čerstvá. Do studne sa hádzalo i jablko a orech a dotyčný pri tom hovoril: „Aj ty, hlboká studňa, aby si bola účastná Vianoc.“
„Na svätého Mikuláša už je celá zima naša.“
(6. december)
Jednou z najobľúbenejších slávností malých detí boli Mikulášske obchôdzky. Konali sa počas solárnych slávností, ktoré mali zabezpečiť zdravie a prosperitu pre rodinu a jej hospodárstvo. V dávnej minulosti sa Mikuláš deťom vôbec neukazoval, bol považovaný za neviditeľného svätca, ktorý roznáša radosť. Deti stáli v izbe s pootvorenými dvermi a recitovali básničku či modlitbičku. Mikuláš im za ňu do izby vhodil ovocie, orechy a kde tu i malý cukrík. Časom sa táto tradícia pozmenila a okrajovo sa spojila i s ľudovým divadlom. Starší chlapci z dediny sa prezliekli za biskupa Mikuláša, anjela a čerta a obchádzali všetky domy v dedine. Mikuláš mal dlhé rúcho až po zem a papierovú biskupskú čiapku, anjel s pomúčenou tvárou bol oblečený v bielej košeli a čert mal veľký čierny kožuch vyvrátený naruby. Po ich boku sa niekedy objavila aj sama smrtka. Deti im rovnako museli zarecitovať básničku alebo zaspievať pesničku a Mikuláš ich odmenil. Mnohé z nich sa však veľmi báli samopašných čertov, ktorí strašili deti na každom kroku. V súčasnosti z tohto obdobia zostalo zaužívané najmä obdarovávanie detí darčekmi do vyčistenej topánky alebo do okna.
Malá sladkosť od Mikuláša dokázala na detských tvárach vyčariť obrovský úsmev. Deti sa tešili aj z červeného jabĺčka, ktoré je dnes pre nás samozrejmosťou. V minulosti však tomu tak nebolo. Mnohé hornonitrianske rodiny treli biedu a stravovali sa len z toho, čo si sami vypestovali na vlastnom statku.
Typickou ingredienciou v regionálnych jedlách bol hrach alebo bôb. O týchto plodinách sa síce hovorilo ako o jedle chudobných, no dobre pripravené boli výbornou pochúťkou.
Prievidžania, ktorých nazývali aj "bôbari" si najčastejšie varili bôbovú kašu, tzv. "pučiavku". Dva dni namočený bôb olúpali a spolu s nakrájanými zemiakmi uvarili v osolenej vode. Ďalším krokom bolo urobenie zásmažky z drobných kúskov cibuľe osmaženej na masti. Všetko spolu zamiešali, poriadne popučili a dobre povarili. Na ochutenie pridali soľ, korenie a maslo a mohlo sa jesť. Bôb sa dal vystriedať aj hrachom či fazuľou. K typickému prievidzskému jedlu sa výborne hodili oškvarky či klobáska.
Ďalšou špecialitou bôbarov bola bôbová polievka. Tá sa varila klasicky, ako všetky zeleninové polievky. Najchutnejšia je pripravená na kyslo.
Nesmieme zabudnúť aj na výdatnú bôbovú večeru, ktorá chlapom zaručila silu do ďalšieho dňa. Na bravčovej masti opražili cibuľu a pridali čerstvý bôb. Ingrediencie nechali spolu podusiť a následne do nich pridali malé kúsky zemiakov. Keď všetko v hrnci zmäklo, nasypali soľ a korenie. Na tanieri sa takéto bôbové zemiaky podávali s čerstvou zeleninou.
Bôb sa dal pripraviť i na sladko. Uvarený, ho stačilo ošúpať a pretlačiť cez sitko. Pridala sa troška kakaa, cukru a máličko rumu. Zmes bolo treba dobre premiešať a vytvarovať z nej malé bôbové guľky. Tie sa namočili do rozpustenej čokolády a obalili v kokosovej múčke.
Dobrá a zdravá plodina teda nesmela chýbať na žiadnom stole, dokonca ani na štedrovečernom. V minulosti by sme v mnohých rodinách bôbové pochúťky našli po boku iných tradičných sviatočných jedál. Veľkú časť z nich tvorili rozličné polievky.
Jendou z nich bola napríklad štedrovečerná hubová polievka, na ktorú boli potrebné sušené hríby. Tie sa na hodinku zaliali vodou a následne varili s bobkovým listom a niekoľkými strúčikmi cesnaku. Polievku nakoniec zahustili zápražkou a smotanovou zátrepkou.
Pre mnohých neznámou je tzv. "chomút". Ide o typickú štedrovečernú polievku v našom regióne. Z múky a vajec sa pripravilo cesto a po rozvaľkaní sa potrelo rozpusteným maslom. Navrch sa poukladali hrozienka a rozsypal škoricový a vanilkový cukor. Štrúdlu precízne zvinuli do tvaru chomúta a ponorili do variaceho sa mlieka. Keď nám vypláva na povrch, vieme, že je sladká polievka hotová.
Najtradičnejšou polievkou i v súčasnosti je vianočná kapustnica. Recepty na ňu sa obec od obce líšia, no jej obľúbenosť pretrváva. V Diviakoch nad Nitricou ju varili aj so sušenými hubami. Smotanou, v ktorej sa rozmiešala hladká múka, ju zahustili a pridali soľ podľa vlastnej chuti. Každoročným zvykom je jej príprava na prievidzskom námestí.
Mnohé z týchto receptov sa uchovali vďaka Hornonitrianskemu múzeu v Prievidzi a prievidzskému Klubu bôbarov v knihe "Tak varili stará mať". Požičať si ju môžete aj v našej knižnici, na oddelení regionálnej literatúry.
zdroj: Hornonitrianska knižnica
