Adventný špeciál IV.

Výroba vianočnej výzdoby nie je len novodobou zábavou, rozdiel vo vzhľade ozdôb je však značný. Dnes naše domácnosti žiaria svetielkami, ligocú sa farebnými vianočnými guľami a rodiny sa pýšia košatým vianočným stromčekom. V minulosti boli domy ozdobené oveľa skromnejšie. Zvyk ozdobovania stromčeka pochádza z 18. storočia a na Slovensko pricestoval z nemecky hovoriacich krajín. Dovtedy si ľudia domy zdobili len ihličnatými vetvičkami, ktoré aj s imelom vyvešali v každej izbe. Kytičkami ihličia boli ovešané aj ploty a dokonca aj maštaľ, aby aj zvieratká cítili vianočnú atmosféru.

Veľmi skromne ozdobená vianočná jedlička visela zo stropu nad štedrovečerným stolom. Tento zvyk tiež skoro úplne vymizol po druhej svetovej vojne a ľudia svoje jedličky postupne začali stavať na zem do stojana. Čo sa však v mnohých rodinách zachovalo je doba, počas ktorej nám stromček zdobí príbytok. Vo väčšine domácností je postavený do 6. januára, sviatku Troch kráľov.

Ozdoby sa začínali chystať a vyrábať už na Barboru. Boli to najmä papierové retiazky, prútené košíčky, do pozlátka zabalené kocky cukru a v chudobnejších rodinách i chlebové kôrky. Na stromčeku okrem toho viseli i jablká, orechy a iné svojpomocne vypestované a vyrobené predmety.

„Štedrý večer jasný každému je milý, dá vraj Pán Boh vína, požehná v obilí.“

(24. december)

Štedrý večer sa v minulosti nazýval i Dohviezdnym večerom. Bolo to najmä preto, že v kresťanských rodinách sa dodržiaval pôst. Mäso bolo z jedálnička úplne vylúčené a nebolo ani súčasťou Štedrej večere. Rodina sa stravovala skôr rastlinnými produktami, najmä takými, ktoré si sama vypestovala. Štvortýždňový adventný pôst sa končil až s východom prvej hviezdy na nočnú oblohu Štedrého večera.

Rovnakú zdržanlivosť sa ľudia snažili dodržiavať i v práci. Do Štedrého dňa muselo byť všetko porobené, upratané, čisté a každá požičaná vec sa musela vrátiť. Na Štedrý deň sa už totiž nesmelo robiť nič, čo by nesúviselo s prípravou vianočnej hostiny. Od rána sa teda len vypekali voňavé koláče. V okolí Prievidze existovala povera, že pre vianočné koláče sa má pec vykúriť výhradne zdravým hruškovým drevom.

Pri pečení však bolo treba dávať veľký pozor. Ak niekomu padol čo i len malý kúsok cesta na zem, znamenalo to pre dotyčného smrť. Rovnako to bolo aj v prípade ak na zem spadol člen rodiny. Dobrým znamením však bolo, ak si každý v rodine aspoň raz kýchol, to znamenalo, že sa dožije i ďalších Vianoc.

Čarovná sviatočná atmosféra sa odrazila vo vzniku mnohých ďalších povier. Jedným z najstarších zvykov bolo spávať na slame. Gazda priniesol do domu slamu a rozostlal ju po miestnosti. Celá rodina na nej spávala od Štedrého večera do Štefana. Tento zvyk mal symbolizovať narodenie Ježiška. Niektoré rodiny si jeho príchod na svet pripomenuli iba umiestnením otiepky slamy pod štedrovečerný stôl.

Ľudia verili, že štedrovečerný stôl bol magickým miestom. Všetko čo bolo položené na ňom, pod ním, či pri ňom nadobúdalo pozitívne vlastnosti. Zasadnutie rodiny k večeri teda podliehalo tradičným rituálom.

Pod stolom sme našli rozličné objekty. Samozrejme nemohol chýbať železný predmet, napríklad sekerka, ktorá mala chlapom zaručiť silu. Nohy stola boli zas obviazané kovovou reťazou, ktorá zaručila rodinnú súdržnosť. Každý člen rodiny musel mať však počas jedla nohy položené na reťazi. Stôl bol vždy prekrytý bielym obrusom, pod ktorý sa schovávalo niekoľko maličkostí. Jednou z nich bolo trochu obilia, aby bola v budúcom roku hojná úroda, rovnako aj peniaze, aby v ďalšom roku rodine nechýbali. Jedným z novších zvykov je ukladanie šupiny z kapra pod obrus, ktorá ma rodine tiež zabezpečiť dostatok peňazí. Na stole sme našli položenú i podkovu, symbol zdravia.

Prestreté bolo pre všetkých členov rodiny, prikladal sa však i tanier pre človeka, ktorý rodinu v poslednom čase opustil, v niektorých rodinách dokonca prestierali i pre pocestného. Do stredu stola sa položila veľká misa, v nej boli poukladané pochutiny, ktoré bude rodina jesť. Na štedrovečernom stole teda muselo byť položené všetko, čo nechceli aby im chýbalo v ďalšom roku.

Pred večerou sa bolo najskôr treba postarať o domáce zvieratá. Pochutili si na všetkých jedlách čo aj ich gazdovia. Dostali dokonca i oblátku s petržlenovou vňaťou alebo medom a cesnakom. Každý správny gazda ešte zľahka prútikom pošibal dojnicu, aby bolo aj v ďalšom roku mlieka dosť.

Na dvere maštale ešte pri odchode spravil pomocou cesnaku kríž, ktorí mal zvieratá ochrániť pred zlými strigami, ktoré sa ešte stále potulovali po nociach. Rovnaký kríž sa na ochranu rodiny robil aj na dverách domu. Navyše sa celé gazdovstvo pofŕkalo svätenou vodou. Svätenú vodu rodina vylievala i do kútov izieb. Najznámejším zvykom bolo však obhadzovanie kútov orechmi. Pritom sa hovorilo: „Kúty, kúty, nemám vás čím obdariť, len týmito orieškami.“ Malo to byť symbolom želania zdravia a pokoja celému svetu. Rodina si takto chcela uctiť i dobrých duchov domu a zosnulých predkov.

K vianočnému stolu patril sviatočný odev. Ženy a muži sa niekedy obliekali aj do ľudových krojov, typických pre ich rodnú obec.

Rodina zasadla k jedlu až potom, čo hlava rodiny alebo jej najmladší člen prišiel ku stolu so sviečkou a poprial všetkým šťastné sviatky pomocou krátkeho vinšu či modlitby. Gazda urobil každému pri stole medom na čelo krížik, zároveň pri tom hovoril: „Ja ťa medím zvysoka, aby ťa mali radi ľudia zďaleka, ja ťa medím znízka, aby ťa mali radi ľudia zblízka.“, až potom sa začalo jesť.

Večera sa niesla v kľudnej atmosfére, bolo to aj preto, že sa pri nej nemalo veľa rozprávať. Povera totiž hovorila, že ak sa knôt sviečky na niekoho otočí, pre dotyčného by to znamenalo do roka istú smrť. Tradičné vianočné menu vtedy obsahovalo oblátky s medom a cesnakom, makové pupáčky, hrachovú alebo bôbovú kašu, kapustnicu, kvakovú alebo hríbovú polievku, či mliečnu polievku nazývanú „Chomút“. Po večeri si rodina samozrejme zamaškrtila na ovocí, orechoch, chlebe, kysnutých koláčoch a obľúbenom štedráku, ktorý sa v našej oblasti pečie až doteraz, na rozdiel od iných regiónov, kde tento zvyk skoro úplne vymizol. Ryba sa na našich stoloch objavila až v 50. rokoch 20. storočia. 

Od stola zásadne nemohol odísť ani jeden člen rodiny, pretože by v budúcom roku ochorel. Vstať nemala najmä gazdiná, aby aj v ďalšom roku sliepky dobre znášali.

Veštbám sa rodina venovala i pri štedrovečernom stole. Rozkrojilo sa jablko, ak bolo v strede zdravé, znamenalo to zdravie i pre človeka čo ho prekrojil. Dotyčný si však musel dávať pozor aby neprerezal jadierka, lebo to by naopak znamenalo chorobu alebo dokonca jeho smrť. Jablko sa rezrezalo na toľko častí, koľko sedelo pri stole ľudí, aby každý dostal jeden kúsok.

S jablkami sa spája i ďalší zvyk mladých dievčat. Jabĺčko opatrne šúpali, tak aby sa im šupka nepretrhla a hodili ju za hlavu. Zo šupky potom vyskladali iniciálku mena ich nastávajúceho muža.

Po večeri a rozbaľovaní veľmi skromných darčekov, chodili chlapci a dievčatá po dedine spievať koledy. Od susedov si vyspievali ovocie, sladkosti, aj pár drobných.

Hodinu pred polnočnou omšou musela gazdiná stihnúť upratať zo stola všetok riad. Pre zvyšky jedla to však neplatilo, tie ostali na stole v zaviazanom obruse. Hovorilo sa totiž, že v neprítomnosti ľudí sa na nich hostia dobrí duchovia. Rodina sa zo zvyškov nakoniec ponúkla po omši tiež a čo ostalo odniesol gazda do maštale zvieratám. Nič nezostalo na zmar.

Polnočná omša sa nazývala „utiereň“. Niesla sa v rozprávkovej atmosfére. Z kostolov sa ozývala pieseň „Tichá noc“, ktorej melódia sa rozliehala po celom okolí. Chodili na ňu všetky rodiny, mnohé i z ďalekých lazov. V treskúcej zime sa brodili tmavými lesmi s lampášom v ruke. V Kanianke sa pred Vianocami v každej domácnosti pripravili fakle z brezových prútov. Tie sa zaviazali, nechali vyschnúť a na Štedrý deň zapálili. Takto si posvietili na dlhej ceste do kostola v susednej dedine.

„Na Vianoce blato, na Veľkú noc sneh.“

(25. december)

25. december je sviatkom Božieho narodenia. Je to deň, ktorý bol určený na trávenie pokojných chvíľ v úzkom rodinnom kruhu. Nemalo sa teda chodiť na návštevy a dokonca ani vychádzať z domu.

Na prvý sviatok vianočný sa jedávalo približne to isté čo na Štedrý večer, jediným rozdielom bola už prítomnosť mäsa na stoloch. Niektoré rodiny mali tradíciu upiecť si hus s knedľou a kapustou. Prvým jedlom hneď skoro ráno však mali byť tri zrnká hrachu. Povera vravela, že ten kto ich zje sa ochráni proti „beľmu“, bielemu zákalu oka.

„Keď svätý Štefan blato vyfúkal, bude pekná jar.“

(26. december)

Druhý sviatok vianočný bol na návštevy a oslavy priam určený. Celý deň sa niesol v príjemnej a uvoľnenej atmosfére, keďže sa naň už nevzťahovali žiadne obmedzenia. Na tradičných „štefanských“ zábavách sa zišla celá dedina a rodiny sa spoločne zabávali až do rána.

Viac k téme ľudových zvykov, tradícii a rituálov nájdete na úseku spoločensko-vednej literatúry v knihe "Slovenský rok".

Prajeme Vám pokojné prežitie Vianočných sviatkov.

zdroj: Hornonitrianska knižnica