Fašiangový špeciál

„Keď sa mačka cez fašiangy na slnci opeká, potom v pôste za kachle uteká.“

Za Fašiang považujeme prelomové obdobie medzi zimou a jarou. Oficiálne začína po skončení vianočných sviatkov, a teda 7. januára, krátko po oslávení príchodu Troch kráľov. Tiahne sa až do začiatku jari a 40 dní pred zahájením Veľkonočných sviatkov, ho definitívne ukončuje Popolcová streda.

„Keď sú na Hromnice snežné poveternice, objaví jar skoro usmievavé líce.“

(2. február)

I keď začiatok Fašiangov evidujeme už v januári, väčšina ľudí sa začala veseliť až po Hromniciach. V tento deň sa konala svätá omša, na ktorej sa posväcovali sviečky „hromničky“. Posvätené nadobudli ochranné účinky, či už sa zapaľovali pri živelných pohromách ako ochrana proti blesku, alebo pri úmrtiach na uľahčenie skonu.

Sviatočný čas Vianoc teda jednými dverami odchádza, no druhými už prichádzajú veselé Fašiangy, obdobie svadieb, osláv, veselíc a muziky. V minulosti sa im hovorilo aj „Bakusove dni“, podľa pohanského boha Bakchusa, ktorý bol známy nespútaným hodovaním a zabávaním. Zábavy sa v týchto dňoch konali v každej jednej krčme a tie najväčšie trvali aj niekoľko dní v kuse. Dnes už tradičné maškarné plesy sa začali tešiť veľkej popularite po skončení vojnového obdobia.

Najvýznamnejším rituálom týchto dní boli a aj sú fašiangové obchôdzky, ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou vítania jari. Realizovali ich zväčša dedinskí mládenci, no radi sa k nim pridali i dievky. Najväčšie zastúpenie mali tesne pred koncom fašiangového obdobia, v pondelok a utorok pred Popolcovou stredou, kedy zábava najviac vrcholila. V istej podobe sa v každej obci zachovali až do súčasnosti.

Účastníci sprievodu, tzv. Fašiangovníci, boli oblečení v bielych košeliach a obutí v čižmách, do ktorých mali zasunuté súkenné nohavice. Na hlave im nesmel chýbať klobúk ozdobený malou mašličkou. Svoj príchod oznamovali štrnganím mincí v škatuľke. V každom príbytku sa na nich tešili najmä mladé dievčiny, ktoré chlapci neraz poriadne vykrútili. 

Najzaujímavejšou súčasťou sprievodu boli ľudia preoblečení v tradičných maskách. Vedúcou postavou, ktorá zaujala miesto na čele sprievodu bol Gazda (v iných oblastiach nazývaný aj Pastier či Vojak). V ruke si niesol zahrotenú palicu ozdobenú rozmarínom, s ktorou tancoval a vysoko vyskakoval a pri tom hovoril: „Hop fašiangy, na tie vysoké široké konope.“ Tento vinš mal napomôcť hojnosti úrody, najmä dostatku konope, ktoré vraj malo vyrásť tak vysoko ako mládenec dokázal vyskočiť. Ako poďakovanie mu na hrot dedinčania mali napichnúť slaninu, a preto vraj chodil len do takých domov, kde mali slaniny dostatok.

Po boku Gazdu sme mohli vidieť aj Babu, muža oblečeného v ženských šatách, alebo Deda, ktorý mal pod oblečením natlačené seno aby vyzeral robustne a nemotorne. Medzi najtradičnejšie masky tiež patrí Cigánka, Muž v koši, či maska „Spola žena, spola chlap“. V sprievode nechýbali ani zvieracie masky, najznámejšou je bezpochyby Koza. Vidieť sme mohli aj Medveďa, ktorého úlohou bolo žartovne tancovať a popri tom strašiť malé deti.

Ľudia vo všakovakých maskách išli celou dedinou a za doprovodu muzikantov vyspevovali:

„Fašiangy, Turíce, Veľká noc ide,

kto nemá kožucha zima mu bude.

Ja nemám, ja nemám, len sa tak trasiem,

dajte mi slaniny nech sa popasiem.“

Ako sme zaznamenali i v piesni, za veselú návštevu si muzikanti vypýtali chutnú odmenu a aj pár drobných. Získané pochúťky sa následne ponúkali na fašiangových zábavách. K tradičným jedlám patrila napríklad huspenina, šunka, či údené koleno. Zo sladkých maškŕt si ľudia pochutnávali na šiškách a fánkach.

Ďalším typickým receptom pre náš región sú aj fašiangové slanináky. V Diviakoch nad Nitricou ich vyrábali tak, že si pripravili kvások a pridali ho do polohrubej múky. K tomu primiešali ostatné ingrediencie, a to cukor, rastlinný tuk, vajíčko a štipku soli. Na teplom mieste cesto dobre vykyslo a následne z neho povykrajovali kolieska. Tie sa naplnili plnkou zo slaninovo-vajíčkovej praženice. Pekne prepečené sa vytiahli z rúry a prevoňali celý dom. Keď spomíname zvyky regionálnej kuchyne, nesmieme zabudnúť ani na obľúbené fašiangové zabíjačky, počas ktorých si ľudia pochutnávali na údených rebierkach či upečenej krkovičke.

Nebolo však všetko len o zábave a dobrom jedle. Súčasťou fašiangového obdobia boli aj priadky a driapačky. Ženy z dediny sa od pondelka do piatku spoločne stretávali v jednom dome a pri práci si rozprávali vtipné príhody a strašidelné príbehy. Muži sa v tom čase zas venovali výrobe prútených košíčkov či viazaniu metiel.

Aj obdobie veselenia však má svoj koniec. V posledný deň fašiangovej zábavy sa koná obrad pochovávania basy, ktorý symbolizuje ukončenie všetkých osláv a dohru posledných piesní. Odbitím polnoci medzi utorkom a Popolcovou stredou teda definitívne končí Fašiang a začína 40-dňový „Veľký pôst“, ktorý pretrváva až do Veľkonočných sviatočných dní.

Viac o tradičných fašiangových zábavách sa dočítate v obecných monografiách, ktoré si môžete vypožičať na regionálnom oddelení našej knižnice.

 zdroj: Hornonitrianska knižnica