Zoznámte sa... s Alexandrom Bizayom

Alexander Bizay sa narodil 13. mája 1826 v Banskej Štiavnici. V meste presláveným baníctvom teda nebolo ani prekvapením, že do baníckej rodiny. Otca stratil ešte ako malý a jeho matka Johanna sa ako vdova druhýkrát vydala. Z maminho druhého manželstva získal Alexander i polovičného brata Ignáca Hančoka.

Alexander bol pôvodne, rovnako ako jeho nebohý otec, evanjelikom augsburského vyznania. Jeho životná cesta ho však napokon priviedla ku katolicizmu a počas stredoškolského štúdia konvertoval. Z evanjelického lýcea v Banskej Štiavnici prestúpil do Trnavy, kde dokončil strednú školu. Následne sa vydal študovať teológiu, najskôr do Banskej Bystrice, do Viedne na vychytené Pázmaneum a napokon do českého Ostrihomu. V roku 1854 bol vysvätený za rímskokatolíckeho kňaza.

Matka Johanna bola takmer celý život luteránkou, i napriek snahe oboch synov o jej konvertovanie na katolicizmus. Keď však cítila, že sa blíži jej smrť, rozhodla sa splniť želanie jej detí. Na jej žiadosť ju vyspovedal sám Alexander. Ako katolíčka žila už len tri dni. 

Cirkevné pôsobenie Alexandra Bizaya, ako kaplána, sa začalo najskôr v Tužine. Od roku 1859 sa presunul do Bojníc, následne do Krupiny a Chrenovca. Jeho prvé pôsobenie na pozícii kňaza sa začalo v Malinovej roku 1864, o rok na to sa znova vrátil do Tužiny. Ani on sa však nevyhol mnohým ranám života a najmä vtedajšej spoločenskej a politickej situácie. Už v študentských časoch boli z Alexandrových úst často počuť revolučné myšlienky. Bol veľkým podporovateľom bernolákovcov a mnohých ďalších národných buditeľov. V rokoch 1848-1849 bol dokonca jedným z účinkujúcich v slovenskom revolučnom hnutí, za čo bol na krátky čas i zaistený a väznený. Za svoje „neprijateľné“ názory bol neskôr i degradovaný a prinútený zrieknuť sa benefícia. Utiahol sa na faru v Bacúchu, kde napokon i dožil svoj nedlhý život. Mal iba 45 rokov, keď v roku 1871 zomrel. 

Bizayove silné národovecké cítenie sa dalo spozorovať i z jeho článkov a literárnych prác, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Bol to napríklad študentský rukou písaný časopis Štiavnický zábavník, ďalej tiež Katolícke noviny, Národné noviny, Pešťbudínske vedomosti a iné. Ako ľudovýchovný pracovník zbieral a nacvičoval slovenské národné piesne. Z toho všetkého je viac než jasné, že svoju rodnú slovenčinu Alexander miloval a nebál sa za ňu i bojovať. On sám povedal: „My máme našu milú slovenčinu, len tú si pestovať musíme.“

zdroj: sk.wikipedia.org

Stál pri vzniku Matice slovenskej a bol aktívnym propagátorom jej osvetovej činnosti na hornej Nitre, kde pôsobil väčšinu svojho života. Najväčší prínos Alexandra Bizaya v našom regióne evidujeme najmä v oblasti vzdelanosti a knihovníctva. K srdcu si zobral výrok Jána Palárika, ktorý tvrdil, že knižnicu je možné založiť i v tej najchudobnejšej obci. V tom období Alexander práve pôsobil ako kaplán v obci Chrenovec, ktorá sa napokon stala i dejiskom týchto priekopníckych nápadov.

V obci bola založená jedna z prvých knižníc na Slovensku, ktorá bola v tom období akousi predchodkyňou ľudových verejných knižníc. Oficiálny dátum jej vzniku je 24. február 1864. Bola pripojená k nedeľnej cirkevnej škole a slúžila ako miesto na vzdelávanie každého jej návštevníka. Pričlenenie k cirkvi ju malo ochrániť pred nátlakom uhorských úradov a zabezpečiť jej tak neobmedzený kultúrny rozvoj. Už na jej zakladajúcom zhromaždení mala knižnica 60 členov, ktorí sa rozhodli prispieť jednou zlatkou do jej pokladnice.

Alexander sa na chode knižnice i sám aktívne podieľal ako jej pisár. Po jeho boku ďalej pracoval i knihovník a miestny farár Jozef Junas, vedúci nedeľnej školy, knihovník a tesársky majster Pavel Solčáni a výborník Ondrej Mokrý. Všetci spolu vytvorili výbor cirkevnej knižnice. O tom, že knižnica bola naozaj serióznou kultúrnou ustanovizňou svedčil i rozsiahly Poriadok cirkevnej knižnice a nedeľnej školy v obci Chrenovec, ktorý Alexander Bizay uverejnil v periodiku Slovesnosť.

zdroj: Hornonitrianska knižnica

V trende zakladania cirkevných knižníc chcel Bizay pokračovať i v ďalších slovenských obciach. Mali slúžiť ako tzv. ohniská slovenskej kultúry a ich existencia mala umožniť vzdelávanie slovenského národa pomocou kníh a časopisov v ich materinskom jazyku. To sa mu však z dôvodu jeho náhlej smrti nepodarilo.

Alexander Bizay je jednou z osôb, ktorá sa na hornej Nitre významne pričinila k rozvoju vzdelanosti a kultúry. Práve jemu a uvedomelým Chrenovčanom, bažiacim po vzdelaní, vďačíme za to, že sa tu história knihovníctva datuje už od druhej polovice 19. storočia. Cirkevná knižnica v Chrenovci otvorila akési pomyselné dvere pre všetky jej nástupkyne, ktoré rovnako ako naša Hornonitrianska knižnica existujú a čitateľom slúžia dodnes.

Viac o rozvoji verejného knihovníctva na Slovensku a hornej Nitre sa dočítate i na úseku regionálnej literatúry našej knižnice. 

zdroj: Hornonitrianska knižnica