Zoznámte sa... s Františkom Madvom

František Madva sa narodil 14. septembra 1786 v Skalici a svoje detstvo prežil ako jedno zo šiestich detí. Vyrastal v chudobnejších pomeroch, ako to bolo pri mnohopočetných nešľachtických rodinách zvykom, no práve to z neho spravilo skromného a úprimného človeka. Od malička nadobudol blízky vzťah k prírode, rastlinám i ľuďom, najmä chorým. Dalo by sa povedať, že už v rannom veku mal v sebe srdce liečiteľa. Vyrástol z neho vysoký a štíhly muž, síce tichší, no s dobrosrdečnou čistou dušou. Ovládal rodnú slovenčinu, nárečovú nemčinu a latinčinu, práve vďaka medicínskym a botanickým knihám, ktoré rád čítal.

Jeho mladosť bola poznačená Napoleonskými vojnami. V tomto období v skalickom kláštore Milosrdných bratov vznikol lazaret pre zranených a chorých, kde sa začala jeho liečiteľská púť. Práve tu sa po prvýkrát zoznámil s medicínou a spracovaním liečivých rastlín vďaka bratovi Anastázovi, ktorý mu daroval svoj herbár. Dnes už je tento vzácny starobylý herbár známy ako „Nomenklátor pružinský“. Nové rastliny a poznatky do neho vkladal aj František počas celého svojho života.

Čas strávený pomocou chorým v kláštore v ňom umocnil túžbu študovať medicínu. Na takéto štúdium ale jeho rodina nemala peniaze, a tak sa nikdy lekárom nestal. Vďaka svojmu strýkovi sa dostal k vzdelaniu na gymnáziu a po ňom začal štúdium teológie v Nitre. V roku 1811 bol vysvätený za kňaza.

Po vysviacke nastúpil na post kaplána v Trenčíne a odtiaľ začala jeho cirkevná cesta po Trenčianskom kraji. V roku 1813 bol preložený do Predmiera, hneď na to v roku 1815 do Nemšovej, kde pôsobil ďalšie 3 roky. Počas týchto rokov sa nadšene venoval štúdiu botaniky a o význame liečivých bylín kázal aj svojim farníkom.

Napokon sa jeho úplne nová životná etapa začala v roku 1818, keď ho preložili do Trenčianskej Teplej. Pobyt v blízkosti kúpeľov v Trenčianskych Tepliciach ho znova priblížil k medicíne, prichádzal do styku s pacientmi a lekármi, od ktorých získal mnoho nových medicínskych poznatkov. Botanika, lekárstvo a pomoc ľuďom boli alfou a omegou jeho života.

Po 4 rokoch strávených v Trenčianskej Teplej bol v roku 1822 znova preložený, teraz už k nám na Hornú Nitru, do Nitrianskeho Rudna, kde sa stal miestnym farárom. Práve tu prežil svoje najkrajšie roky a najväčšiu slávu. O jeho liečiteľskom talente sa nehovorilo len po Európe, ale po celom svete. Pacienti za ním prichádzali z Francúzska, Anglicka, celého Ruska, dokonca až z ďalekej Ameriky a Kanady.

Bol považovaný za zázračného muža, ktorý dokázal človeka pozbaviť akýchkoľvek neduhov. Dvere mal u neho otvorené každý, kto potreboval pomoc. Za deň dokázal vyšetriť aj viac ako 100 pacientov a to úplne zadarmo, pretože všetkých svojich pacientov, či už chudobnejších alebo zámožnejších bral rovnocenne. Diagnózu vraj vedel zistiť z pohľadu na tvár a do očí chorého. Nebol však len skvelým diagnostikom ale i psychológom, vďaka jeho priateľskej a miernej povahe. Hovorilo sa o ňom ako o ľudomilovi, múdrom, ochotnom, pracovitom, oddanom národu a viere. Rád sa obklopoval prírodou, kvetmi, ovocnými stromami a ľuďmi. Sám si vo svojej záhrade pestoval bylinky určené na liečenie chorých.

Počas svojho života bol mnohými lekármi často označovaný za šarlatána a klamára, no našli sa aj takí, ktorí napokon uznali jeho liečiteľský cit a geniálne nápady v oblasti bylinnej liečby.

Liečil množstvo slávnych osobností, jeho pacientom bol aj člen štúrovskej družiny, Ctibor Zoch, ktorý zázračného liečiteľa Františka navštívil spolu s Jankom Franciscim a Ľudovítom Štúrom. Vtedy povedal Štúrovi: „Vidíte, pán brat, my sme kolegovia, my obaja nezdravý národ náš liečime, ja telesne a vy duchovne. No pán Boh nám obom pomáhaj.“

Jeho silné národné cítenie sa odzrkadlilo, keď sa v búrlivom revolučnom roku 1848 pridal k slovenským povstalcom, kvôli čomu bol väznený a jeho fara vyplienená. Po prepustení z väznice, chorý a unavený, odišiel do Nitrianskych Sučian, kde dožil svoj obdivuhodný život. Dňa 20. augusta 1852 ako 66-ročný skonal. Po jeho pochovaní na cintoríne v Nitrianskych Sučanoch upadol do zabudnutia a jeho hrob rokmi chátral. Jeden z jeho vďačných pacientov, biskup Imrich Bende, však jeho náhrobok našiel a v roku 1895 mu naň dal postaviť pomník, aby už na zázračného muža, čo jeho a mnohých ďalších vyliečil, nikto nezabudol.

V Nitrianskych Sučanoch bola pre túto významnú osobnosť regionálnych dejín vystavená aj pamätná tabuľa na dome, kde prežil svoje posledné roky. Pri kostole V Nitrianskom Rudne mu bol tiež postavený pamätník, ktorý bol odhalený pri príležitosti 100. výročia menovania Františka Madvu za farára.

Ak sa chcete dozviedieť o živote vychýreného ľudového liečiteľa viac, v našej knižnici na vás čaká kniha Divotvorný lekár z Rudna od Zlaty Dônčovej a kniha Prameň zázrakov od Imricha Grušpiera.