Zoznámte sa... s Jozefom Sivákom

Jozef Sivák sa narodil 14. januára 1886 v liptovskej obci Bobrovec. Vyrastal však už v neďalekom Liptovskom Mikuláši, v rodine garbiara. Detstvo strávil obklopený krásami a tradíciami rodného kraja, ktoré sa mu navždy vryli do pamäti. Často a rád o malebnosti Liptova i rozprával a celý život ho obdivoval. Práve odtiaľto nepochybne pochádzalo Sivákovo silné národovecké cítenie, ktoré ho sprevádzalo zvyškom života.

zdroj: sk.wikipedia.org

Jozef Sivák bol mnohými opísaný ako vzdelaný, spoločenský, tolerantný a cieľavedomý človek. Tieto črty vraj u neho boli zjavné už v ranom veku. Práve vďaka jeho cieľavedomosti a odhodlaniu prekonal biedne pomery, z ktorých pochádzal. Popri pedagogickom štúdiu si privyrábal na katolíckej škole v malej dedinke Smrečany a v advokátskej kancelárii Jána Ružiaka. Práve tam nadviazal prvý kontakt s uznávaným Andrejom Hlinkom, s ktorým spolupracoval počas celej svojej ďalšej kariéry.

Okrem príležitostnej organizácie školských divadelných predstavení a prednášok, mu vyštudovať pomohol najmä prístup do vtedy výnimočne rozsiahlej knižnice ružomberskej fary. Vždy ho zaujímala najmä literatúra slovenských autorov, ako bol napríklad Andrej Sládkovič či Pavol Országh Hviezdoslav.  V Spišskej Novej Vsi sa napokon stal úspešným absolventom učiteľského ústavu. Netrvalo dlho a vďaka svojej príjemnej náture sa Sivák významne uplatnil v politickom, spoločenskom a kultúrnom živote Slovenska.

Spoznanie a zdieľanie názorov Andreja Hlinku ho k politike priviedlo trochu neočakávane. Bol vtedy ešte veľmi mladý a neskúsený. Rovnako v sebe nepociťoval ani ambície akokoľvek v politike uspieť. Zaujímal sa skôr o osvetovú a pedagogickú prácu. Národovecké cítenie Jozefa Siváka ho pobádalo k boju proti nútenej maďarizácii jeho milovaného materinského jazyka. Tieto silné emócie zdieľal s obrovskou časťou mladej slovenskej generácie.

Krátko po štátnom prevrate, v roku 1918, sa menila spoločenská i politická situácia na celom Slovensku. Zmeny pocítil i Sivák, keď bol na zasadnutí obnovenej Slovenskej ľudovej strany vyhlásený za jej ústredného tajomníka. Onedlho mu bolo ponúknutých niekoľko významných a dôležitých pracovných pozícii. Jednou z nich bolo i miesto školského inšpektora v Prievidzi. Po dlhom a zložitom rozhodovaní si ako svoje nové bydlisko vybral práve naše mesto. Tak sa začalo Sivákovo dlhoročné a naozaj hodnotné pôsobenie v Prievidzi. Prácu škôldozorcu považoval za najpotrebnejšiu a najvďačnejšiu aká v tom období mohla byť. Vo svojich memoároch sa dokonca vyjadril, že v nej našiel zaľúbenie a každý deň ho napĺňala radosťou.

Neustále mu však chýbal rodný Liptov a často hovoril, že sa mu v tej dobe schátraná Prievidza nemohla vyrovnať. Práve on sa napokon stal jednou s osobností, ktoré najviac napomohli nášmu mestu rozkvitnúť. Vďaka Sivákovej kultúrno-osvetovej, pedagogickej a spoločenskej činnosti sa Prievidza postupne čoraz viac poslovenčovala a pociťovala obrovský rozvoj v mnohých oblastiach života. Napokon uznal, že „zo zaostalej, zablatenej Prievidze vyrástlo, rozvilo sa mesto nové, pekne upravené, s uhladenými vilovými štvrťami, vydláždenými čistými ulicami, slovom, mesto moderné.“

Siváka sme si už vyššie predstavili ako veľkého milovníka novej i pôvodnej slovenskej tvorby. Jej vplyv a rovnako aj podnetné prostredie, v ktorom sa stretával s mnohými významnými slovenskými vzdelancami, ho napokon priviedli i k vlastnej publikačnej činnosti. Svoje články často uverejňoval v politických periodikách ako boli napríklad Národné noviny, no prispieval i do časopisov ako Slovenské pohľady, Živena či Včielka. Jedného času dokonca zastával i pozíciu šéfredaktora v časopise Slovák.

Jozef Sivák vo svojich memoároch napísal: „Prostredie prievidzské akosi priamo zvádzalo k literárnej práci“. Nemôžeme preto nespomenúť jeho redaktorské pôsobenie v regionálnom dvojtýždenníku Náš kraj. Rovnako bol jedným zo spoluzakladateľov tohto periodika v roku 1919. Aj u nás bol totiž v tom období potrebný „nejaký prostriedok, akýsi inštrument či orgán, vhodný a primeraný“, ktorý by šíril slovenské slovo, informoval o hornonitrianskych udalostiach a pomáhal vplývať na verejnú mienku.

Siváka evidujeme napríklad aj ako autora slovenských učebníc pre žiakov základných škôl. Súčasťou jeho kultúrno-osvetovej činnosti bola tiež organizácia kurzov pravopisu a iných prínosných aktivít. Mnohé z nich sa konali práve v záujme Prievidžanov, ktorí túžili po vzdelaní. Ako člen a funkcionár mnohých slovenských organizácii, ako boli Matica slovenská, Spolok slovenských umelcov alebo Spolok sv. Vojtecha, vplýval pozitívne na množstvo obyvateľov nášho mesta i celého regiónu. Patril napríklad i do Združenia priateľov Prievidze. Išlo o skupinu, ktorá sa snažila, často i úspešne, o zapojenie nášho mesta do pestrého moderného sveta. V histórii našej knižnice a verejného knihovníctva v Prievidzi si na neho spomíname ako na člena knižničnej rady.

V roku 1919 bol Jozef Sivák viac menej donútený angažovať sa v slovenskej politike. Andrejom Hlinkom bol vyhlásený za poslanca Revolučného národného výboru za Slovenskú ľudovú stranu. Dozvedel sa o tom dokonca až z novín, ktoré si čítaval na svojich dlhých prechádzkach Prievidzou. Hlinkovi zavolal, či sa náhodou niekto nepomýlil, veď on poslancom nikdy byť nechcel. Napokon to však chyba nebola a on sa s tým musel zmieriť. I napriek nedostatku skúseností, v politickej kariére stabilne napredoval. Raz bol dokonca označený za „najlepšie a najvkusnejšie oblečeného muža v pražskom parlamente.“ Najväčšiu prax získal v období, keď sa v Prahe prijímali rozhodujúce zákony novej Česko-Slovenskej republiky.

zdroj: commons.wikimedia.org

V čase vyhlásenia autonómie Slovenska sa stal ministrom školstva. Na pár dní v roku 1939 bol dokonca vyhlásený za predsedu vlády autonómneho Slovenska. Politika však pre neho, ako sám priznal, nikdy nebola tá správna cesta. V rozporuplných rokoch druhej svetovej vojny často nesúhlasil s rozhodnutiami slovenskej vlády, ktorej bol však súčasťou. Jozef Sivák sa v roku 1944 utiahol do svojho súkromia a viac sa už verejne neangažoval. Za svoju činnosť z obdobia Slovenského štátu bol i tak po druhej svetovej vojne odsúdený na dva roky väzenia. Zomrel 27. januára 1959 v Bratislave, vo veku 73 rokov.

Všetko o živote Jozefa Siváka sa dočítate v knihe "Z mojich pamätí", ktorú si môžete vypožičať na regionálnom oddelení našej knižnice. 

zdroj: Hornonitrianska knižnica