Zoznámte sa... s Ondrejom Čiliakom
Ondrej Čiliak sa narodil 1. septembra 1951 v Novákoch. Ako 5-ročný sa s rodičmi presťahoval do Prievidze, kde prežil celý svoj život. Bol veľmi tichým a skromným chlapcom, čo mu zostalo aj v dospelosti.
Už v rannom veku obľuboval umenie, literatúru a históriu, rovnako ako jeho mama, ktorej knižnica bola plná zaujímavých kníh od svetových autorov. Ako malý chlapec sa tešil na rozprávky, ktoré mu pred spaním čítavali jeho sestry a neskôr veľmi rád čítal životopisné romány.
Jeho otec, režisér a herec prievidzského ochotníckeho divadla, ho priviedol k láske k hereckému umeniu. Spomínal si najmä na to, ako spolu s otcom, putoval s bábkovým súborom po všetkých dedinských kulturákoch.
Ondrej bol chápavým a dobrým žiakom. Jeho slohové práce a školské referáty priam žiarili spisovateľským talentom. V tomto období začal písať aj svoje prvé verše, ktoré však dlhé roky neuzreli svetlo sveta. Až na gymnáziu po prvý raz uverejnil svoje básne v novinách a tak sa začala jeho cesta poéziou.
Písanie bolo pre neho takmer ako droga, písal každý deň. V roku 1973 debutoval so svojou prvou básnickou zbierkou „Ústami spravodlivých“. V nej vzdáva hold svojim rodičom, najmä matke , ktorej bola venovaná aj jeho prvá báseň. Verše tejto zbierky písal s nostalgiou a veľkou vďakou v srdci.
V nasledujúcich rokoch mu vyšlo mnoho ďalších zbierok: Podhorské hladiny (1977), Čistá po dotyku (1980), Tváre v zrkadle (1981), Cesta do nežnosti (1981), Aréna (1986), Planetárium (1990), Ostré ticho (1999 - bibliofília), Dobrý vietor (2001), Hudba zo stromov (2009).
Jeho posledné básne boli zozbierané a vydané v zbierke pod názvom "Odídem za svetlom", v roku 2016, ako spomienka na obľúbeného básnika.
Ondrej vždy hovoril, že len s z lásky sa narodí báseň, a preto bola jeho poézia založená na hlbokých citoch, či už išlo o trpké sklamanie alebo sladké šťastie. Hovorilo sa o ňom ako o jemnom lyrikovi, nie však prehnane sentimentálnom. Jeho verše v sebe často niesli realizmus, až pesimizmus a filozofické zamyslenie nad životom.
Bol veľmi tichým a zádumčivým človekom a práve básňami sa snažil priblížiť ostatným svoj vnútorný svet. Čo sa odohrávalo v jeho vnútri, jeho myšlienky a názory. Práve tým boli jeho verše svojské a originálne.
Oslovoval nielen dospelých ale aj detských čitateľov. Jeho básne boli neraz publikované v detských časopisoch. Sám Ondrej sa rád angažoval a v roku 1996 sa stal predsedom Literárneho klubu „Poet“ pri Hornonitrianskej knižnici, kde napomáhal mladým básnickým talentom z nášho regiónu.
Ondrej vyštudoval knihovníctvo v Martine a neskôr žurnalistiku v Bratislave. V roku 1972 sa zamestnal v Okresnej knižnici v Prievidzi, kde strávil ďalších 8 rokov. Práve v knižnici si našiel aj manželku Máriu, s ktorou mal dve deti, Andreu a Miloslava. O tomto období hovoril ako o jednom z najkrajších a najšťastnejších v jeho živote. Od roku 1990 pracoval ako redaktor pre týždenník Prieboj, ale písal i pre mnohé iné regionálne periodiká.
V roku 2002 sa opäť vrátil do Hornonitrianskej knižnice na pozíciu bibliografa na regionálnom úseku, kde mohol naplno vyjadriť svoju lásku k jeho rodnej Hornej Nitre.
Opustil nás ako 60-ročný, 7. mája 2012, na následky zlého zdravotného stavu.
Sme poctení, že o tak významnej osobnosti môžeme hovoriť ako o svojom kolegovi a priateľovi. Týmto medailónom si chceme uctiť jeho pamiatku a pripomenúť si 70. výročie jeho narodenia. Bol to pokorný človek s dobrosrdečnými očami a milým úsmevom, ktorý mu trčal spod fúzov. Jeho básne budú naveky zdobiť slovenskú lyriku a pre milovníkov poézie budú jeho verše vždy živé.
Básnické zbierky Ondreja Čiliaka i bibliografie jeho tvorby nájdete v Hornonitrianskej knižnici na úseku regionálnej literatúry.
